INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Nezabudnuteľné stretnutia s Milošom Formanom

Nezabudnuteľné stretnutia s Milošom Formanom

Vo veku 86 rokov, v piatok trinásteho apríla 2018, odcestoval nakrúcať svoj ďalší, nepochybne skvelý film do nebíčka. Viem si predstaviť, že rodák z Čáslavi nebude zaháľať ani tam, lebo on už je taký. Reč je o režisérovi Milošovi Formanovi.

O jeho živote a diele (dostal dvoch Oscarov za filmy Prelet nad kukučím hniezdom Amadeus) uverejňujú všetky svetové médiá a sociálne siete množstvo informácií. Ja sa s vami chcem podeliť o kúštik zo svojich osobných zážitkov zo stretnutí s týmto umeleckým velikánom, no večne skromným a ľudským človekom.

Stretnutie prvé – v Prahe

Na počiatku bolo interview. Pre vtedy vládny denník Národná obroda. Krátko po Nežnej revolúcii som sa skontaktovala s Milošom Formanom, ktorý po dlhých rokoch prišiel z USA do Matky Stovežatej. Po týždňovom nočnom telefonovaní Petržalka – Praha („…zavolajte mi zajtra…“, samozrejme, že hovoril po česky, ale nechcem to komoliť) sme sa predsa len stretli. Hneď zaránky v štýlovom hotelíku pri Karlovom moste a Kampe, kde bol ubytovaný. Mali sme sa o čom rozprávať, všetko som si nahrávala na diktafón, občas niečo zapísala. Tematický oblúk bol väčší ako viacnásobná dúha na oblohe.

Potom prišiel jeden jeho český kamarát, ktorý žije v Londýne. „Čo máte spoločné?“, všetečne som sa opýtala po jeho odchode. Nebol to totiž ani náznakom typ filmového fanúšika, tobôž znalca. „Zháňa mi lístky na Wimbledon,“ stručne odpovedal Miloš, s ktorým sme si predtým stihli potykať, aby sme si jazyky nelámali.

Potom sme sa vydali k urnám, lebo boli prvé slobodné voľby (26. 2. 1990), veľká to udalosť ako pre Čechov, tak aj pre Slovákov! A opäť rozhovory. O všeličom možnom od výmyslu sveta.

Z nášho uverejneného interview uvediem – keďže u nás sa teraz všeličo premieľa ako na ulici, tak aj tam „hore“ medzi mocnými – jeden prípad, ktorý sa kedysi udial v USA. Mladí ľudia – na protest neviem voči čomu či komu – verejne spálili americkú zástavu, jeden z hlavných symbolov Ameriky! Rozpútal sa, pochopiteľne, nekonečný škandál na všetkých úrovniach. Prišlo aj na súdy, až sa to dostalo na Najvyšší  súd. „V Amerike sa jeho členovia všeobecne považujú za veľmi konzervatívnych,“ opisoval situáciu Miloš. „Takže sa očakávalo, že omladinu potrestajú.“ Ibaže verdikt Najvyššieho súdu skoro všetkých zaskočil. Znel: „Americká zástava, ako symbol USA, je taká silná, že ochráni aj tých, ktorí ňou opovrhujú.“ To zapôsobilo aj na mňa.

Podvečer prikvitol Milošov dlhoročný priateľ a spolupracovník Teodor Pištek, svetoznámy kostýmový návrhár. „Ideme na večeru?“, pozval nás oboch a Miloš len zagúľal očami, lebo ma mal už určite za celý deň dosť, no nedal to najavo ako vychovaný gentleman.  Po večeri som sa konečne rozlúčila s  otázkou, ako mu mám dať náš rozhovor autorizovať, keďže hneď ráno letí späť do New Yorku. Mávol rukou: „Ja ti dôverujem.“

Noviny s naším dvojstranovým interview som mu poslala do Ameriky. Odpísal mi rukou. V liste okrem iného stálo: „Také dobré a výstižné interview som ešte v živote nezažil.“ (A to ich musel, najmä po Oscaroch, absolvovať skutočne véééľmi veľa.) Aká to svetová pochvala! Ani doma si ma až tak neocenili.

Stretnutie druhé – na Manhattane v NYC

Či budem nezamestnaná na Slovensku alebo v Amerike, mi bolo vlastne jedno. V roku 1995 zrušili týždenník Slobodný piatok, kde som robila ako redaktorka. No objavil sa, takmer zletel z oblakov, slušný človiečik – mecenáš, ktorý ma pozval do New Yorku – prečo nie, OK. Prežila som tam pol roka.

A keďže som tam poznala iba Miloša Formana, zavolala som mu – po piatich rokoch od nášho prvého stretnutia – tak trochu opatrne: „Dobrý deň, pán Forman, tu je novinárka Natália z Bratislavy…“ A on:  „Ahoj, Natálko, kde si, a veď sme si potykali.“ „Tu, na Manhattane.“ „Chceš sa stretnúť niekde v reštaurácii alebo u mňa?“ Jasné, že som bola zvedavá, ako býva.

V dvojizbovom bytíku, honosne sa tomu hovorí apartmán, v mrakodrape s vrátnikom a s výhľadom na Central Park. V obývačke mal okrem preplnenej knižnice veľa obrazov, predpokladám, že originálov. Pribudla k nim aj moja drobnokresba. Doniesla som mu ukázať tiež moje fotky z New York City (nešla som bez aparátu ani len za roh pre kávu). Páčili sa mu – na fotografii, ktorú som urobila uňho doma, si ich práve prezerá. Newyorčania stále festivalujú a niečo oslavujú a keď ich odfotíte, ešte sa aj poďakujú (nie ako u nás). Je tam prestrofarebný raj pre objektívy, aspoň ja som to tak naplno vnímala.

No keď som sa Miloša opýtala, či by som nemohla fotografovať pri jeho ďalšom filmovom nakrúcaní, povedal mi: „Raz som si vyhliadol jednu šikovnú poľskú fotografku, ktorá za svoju tvorbu získala najprestížnejšie ceny po celom svete – no americké odbory mi ju nepovolili. Niekedy je to tu v Amerike komplikované.“ Verím. Ešte sme všeličo preberali, a už viac sme sa nestretli.

Miloš Forman je osobnosť veľkého formátu, treba podčiarknuť, že absolútne bez hviezdnych manierov. Ostal normálnym, príjemným človekom so zlatým srdcom – aj v časoch, keď ho hrmotne stavali na vysokánske piedestály (a na to sú Američania naozaj experti, to im musíme nechať). Zapísal sa do svetových filmových dejín zlatými písmenami. Nikdy naňho, ani na jeho diela nezabudnem(e). Klapka. Ďalší diel nasleduje až tam, v nebíčku.

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416

Používanie Cookies a podmienky pre spracovanie osobných údajov: kliknite SEM.
Všeobecné obchodné podmienky