INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Štvrťstoročie seba samých  (fresky aj plesky)

Štvrťstoročie seba samých (fresky aj plesky)

Vzácne sa zhodli. „Hejslováci“ a „janičiari“. Veď sa tak kaviarensky, krčmovo, najmä však mediálne navzájom titulujú. A roky. Jedni ho chceli, druhí odmietali. Prví argumentovali, budeme konečne na svojom a žiť zo svojho (parafrázované časom a vývojom: cudzie nechceme, svoje si nedáme, potom už i s diskrétnym privatizačným dodatkom – rozkradneme si to sami… čo sa aj dialo a stále deje), druhí oponovali, že nik sa nikoho na nič nepýtal, teda ľudu, nik nedal nikomu mandát, teda zasa ľud, na to, aby to spoločné niekto rozdelil. Ekonomicky rozvrátil ( prognózované ako dôsledok, že jedna česká koruna za tri slovenské), najmä však, vzťahovo-ľudsky rozmlátil. Veď o tom, áno – nie má rozhodnúť len a len ľud. Otázka je jednoduchá, ale zásadná. Má ešte, či už vôbec nemá dovtedajší 75-ročný spoločný štát Čechov a Slovákov (ČSFR) – existovať? Písal sa rok 1992…

Vzácne sa dnes naozaj jedni i druhí zhodli, i keď sú v permanentnom, latentnom protivenstve. Také vynikajúce (ľudsky, ekonomicky, právne, individuálne i kolektívne) vzťahy medzi dvomi národmi ešte neboli. Že nie sme len susedia, Slovania, ale možno až teraz, ozaj bez pátosu a fráz – aj ako bratia. Až tak, že nik nie je nám v Európe bližší. Keď vypadnú naši z nejakej športovej súťaže, drukujeme druhým našim, teda im. Keď vypadnú oni, tak drukujú oni nám. Asi tak: my Jágrovi, oni Saganovi… Akáže čierna diera, akýže mafiánsky štát?

Sidónia a Sidonie

Médiá sú plné dvadsaťpäťky slovom, písmom, číslom k rozhodujúcemu dátumu 1. január 1993. Rozdelením jedného spoločného štátu na dva samostatné sa skrátila spoločná hranica medzi ČR a SR o 30 km na súčasných 252 km. Oba štáty si tak vzájomne vymenili 452 hektárov územia. Čo bolo niekde kľukaté, sa „napriamilo“, čo patrilo obom štátom sa kompenzovalo a patrí už len jednému. „Presunuli“ sa hory, polia, potoky, záhrady, domy, chaty. Ba aj – ľudia.

Na Trenčiansku, pri Vlárskom priesmyku, z dvoch osád, moravskej Sidonie (súčasť mesta Brumov-Bylnice, okres Zlín)  a slovenskej Sidónie (súčasť obce Horné Sŕnie), ktoré spájal i rozdeľoval potok Vlárka (nad ním šesť mostov a šestnásť lavičiek) ako hranica dvoch štátov, už je jedna osada. Sidonie. Moravská, resp. ČR. Hranice sa presunuli za niekdajšie slovenské domy, polia, priamo za plotom. Gazdovia hovorili dohodnutým územným pohybom, keď sa vymenilo jedno pole, roľa, les za iné pole, roľu, les – čarovanie. Slovenská Sidónia sa tak „vyčarovala“ za osadu U Sabotů na moravsko-slovenskom pomedzí, ktorá neskôr  premenovaná na osadu Šance pripadla SR ako súčasť obce Vrbovce. Tušíte,  nebolo to ani jednoduché, ani bez sĺz, ani bez… domy sú z dreva, tehál, betónu, ocele. Ale ľudia? Z čohože naozaj sú, ak to vydržali a tam, kde vyrástli, žili, tam i vytrvali… I keď sa zem pod nimi hýbala.

Dejatelia

Až s prekvapením som vnímal rodičov i starých rodičov, keď hovorili o štátnikoch v ich mladosti. Priam s zbožnosťou. Prvého čs. prezidenta nepomenovali inak ako „tatíček Masaryk“ a o Štefánikovi sa hovorilo ako o „našom Milankovi“. Hlinka bol pre nich národovec a – zbožný človek. Tak mali, tak nosili v sebe mať a stará mať „svoj“ štát. Nijaká čierna diera, nijaký mafiánsky štát.  Také hanobenie by neuniesli!

Veru, mali, a stále historicky aj súčasne to majú, a na Slovensku zvlášť,  ťažké dejatelia (buditelia, zakladatelia, tvorcovia),  ktorí mali čo do činenia s ľudom (slovenským, slovanským, staroslováckym, slavianským?) medzi Dunajom a Tatrami. Postaviť sa zaň, ochrániť a pozdvihnúť ho národne, svojprávne, vzdelanostne, konfesijne, štátoprávne a ekonomicky bolo pre každého z nich (a stále i je) osudové a – osudné. Aspoň ilustračne skokmi po stáročiach. Nitrianske knieža a najstaršieho slovanského vládcu Pribinu ako „prvinu“ vyhnali z hradu, Rastislava, druhé veľkomoravské knieža, za panovania ktorého prišla na Veľkú Moravu byzantská misia bratov Cyrila a Metoda a ktorí položili základy slovanského písomníctva, vlastní „veľkomoravené“ zajali, vydali Frankom, tí ho uväznili a oslepili. Pána Váhu a Tatier, Matúša Čáka Trenčianskeho ako „slovenského národného veľmoža“ (tak je vnímaný v romantizovanej reči štúrovcov), ktorý sa staval na odpor „dolným“ Uhrom a bratríčkoval s Moravanmi, oživujúc tak niekdajšiu veľkomoravskú slovanskú vzájomnosť, chcel uhorský kráľ Karol Róbert I. z Anjou za toľkú opovážlivosť strestať a obrať o jeho, „Matúšovu zem“, navyše, ak naňho nitriansky biskup ešte uvalil cirkevnú kliatbu.

Kladivom na čarodejnice (na území dnešného Slovenska 150 až 250 obetí) sa končí stredovek a začína novovek. Pre našich dejateľov čudný a tragický. Ľudovít Štúr sa na poľovačke tragicky „postrelil“, Andreja Hlinku zbavili výkonu kňazského povolania a uväznili, Milan Rastislav Štefánik neprežil haváriu lietadla na vajnorskom letisku. Jedného z organizátorov SNP a otca budúcej federácie Gustáva Husáka jeho „stranoverní“ odsúdili na doživotie, symbol Pražskej jari 1968 Alexander Dubček záhadne havaroval na diaľnici do Prahy a jedného zo zakladateľov samostatného štátu SR s dátumom 1. január 1993 Vladimíra Mečiara, niekdajšieho trojnásobného premiéra, sa už nedočkavo richtujú strčiť jeho politickí a ľudskí protivníci (či skôr nenávistníci?!) do basy.

Zdá sa, že skončil čas dejateľov. Zasa sa kujú kladivá, a nielen na čarodejnice. Ako už v ozajstnej čiernej diere, v ozajstnom mafiánskom štáte. Vstali noví – trpaslíci…

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416

Používanie Cookies a podmienky pre spracovanie osobných údajov: kliknite SEM.
Všeobecné obchodné podmienky